
V poslednom čase som otočil kormidlo od kníh o sebarozvoji, marketingu a investovaní k niečomu trochu inému. A musím povedať, že ma čítanie už roky takto nebavilo. Najviac ma teraz baví čítať knihy o vývoji ľudstva, histórii, geografii, objavoch a vynálezoch. Samozrejme, na všetky tieto veci sa teraz pozerám svojou deformovanou perspektívou marketéra. Na Erika som narazil v posledných dvoch knihách.
Keď niečo objavíš, je to tvoje!
Doba, keď si mohol povedať, že čo nájdeš, je tvoje, je pre nás nepredstaviteľná, fascinujúca. V dnešnej spoločnosti všetko niekomu patrí. Keď niečo chceme, musíme si to kúpiť, alebo nám to dá štát. Nič viac.
Kedysi to bolo zaujímavejšie a divokejšie. Niekam ste prišli, rozhliadli sa okolo a nikto tam nebol? Tak to bolo vaše. Nemuseli ste pozerať do katastra, či to niekomu patrí. Jednoducho ste zapichli do zeme svoju zástavu a bolo to vaše, kým niekto nepichol do vás.
Príbeh Erika je veľa o pichaní.
Erik Červený
Erik Červený bol chlapík, ktorého by ste úplne nechceli za suseda. Najskôr ho aj s otcom vyhostili z Nórska za nejaké lumpárne a následne ho za dvojnásobnú vraždu na Islande vyhostili z ostrova na 3 roky (a potom že sú dnes tie tresty mierne).
Erik sa však nevydal späť do Nórska, ako by to urobila drvivá väčšina ľudí. Vydal sa opačným smerom a riskol, že buď zomrie, alebo to vyjde. Dnes by Erik asi obchádzal kasína a hral na automatoch.

Vtedy mu to však vyšlo a narazil na Grónsko. Objavil tak pre Európanov najväčší ostrov na svete s rozlohou 2 166 086 km². Pre predstavu, je to krajina 28-krát väčšia než súčasná Česká republika.

Na papieri to vyzerá ako veľká výhra a jackpot, ale bol tu menší problém. Táto mapka ten problém celkom dobre ilustruje.

Tu však vstupuje do hry jedno zo základných pravidiel kapitalizmu. Keď je niečo vaše, máte k tomu lepší vzťah a nadhodnocujete to oproti jeho objektívnej hodnote.
No a tiež to chcete predať ostatným. A ako predať zamrznutú, odrezanú a nehostinnú krajinu?
Zelená zasľúbená zem
Musíte to urobiť tak trochu ako Thajčania s ubytovaním na Bookingu. Poriadne tú biedu vyleštiť.
A názov je základ. Asi každý, kto nepozná ani jednu z možností, sa pôjde radšej kúpať do Krištáľového jazera než do Bahniska. Názov je jednoducho dôležitý. Názvy v nás vyvolávajú rôzne asociácie a očakávania. Keď si prečítate mená týchto historických osobností, pravdepodobne sa vám hneď vybavia ich podoby:
- Ivan Hrozný
- Ethelred Nerozhodný
- Hughes Veľký Zadok
- Eduard III. Čierny princ
- Knut Veľký Nochaľ
Späť k Erikovi
Erik Červený teda pomenoval ostrov Zelená zem (Groenland) a usadil sa na mieste nazvanom Brattahlid (strmý svah) neďaleko Erikovej zátoky. Niektoré zdroje uvádzajú, že v jeho dobe bolo v Grónsku príjemnejšie, ale asi len o stupeň.
Všetko, kade Erik ďalej prechádzal, pomenúval ako Erikovo. Niektoré názvy sa zachovali dodnes.
1. Erikova zátoka (Eriksfjord)
2. Erikova osada (Eriksstadir)
3. Erikova zem (Eriksland)
Prvé 3 roky, ktoré Erik so svojimi kumpánmi prežil v Grónsku, boli bojom o život a prieskumom. Najazdili 10 000 kilometrov a Erik zistil, že má obrovskú krajinu, ale nemá komu vládnuť. Život v komunite 50 alebo 800 ľudí je veľmi odlišný. Čím väčšiu komunitu ľudí máte, tým býva život spravidla „pohodlnejší“.
Bolo treba urobiť kampaň. Vydal sa na riedko osídlený Island, ktorý však nedokázal uživiť ani tento počet obyvateľov. Prechádzal osadami a robil náborovú kampaň, v ktorej výrazne prikrášľoval, ako sa v Grónsku žije. Vlastne úplne klamal, ale prekvapivo to splnilo účel (ako niektoré politické kampane).
Tráva zelenšia, mrože tučnejšie? To skôr nie, ale keď sa už Islanďania nechali nalákať do Grónska, často pre nich nebolo cesty späť a museli tento ťažší život prijať.
Po pár rokoch sa z Erika Červeného stal uznávaný náčelník niekoľkých tisícov obyvateľov a Grónsko začalo obchodne pomerne prosperovať. Jeho syn Leif Eriksson je považovaný za prvého Vikinga, ktorý sa dostal do Severnej Ameriky.
Ak sa na príbeh Erika pozriete dôkladnejšie, zistíte, že sa naozaj nebál riskovať až za hranu.